You're Alone

12. března 2016 v 12:30 | Nana |  Creepypasta - preklady
Guess what! Nana is heeere!
A mám tu pre Vás môj prvý preklad, meh. :D
V niektorých veciach som sa trošku sekala, tak ma, prosím, znalci neukrižujte. :c
Verím, že sa Vám Creepypasta bude páčiť, ako sa páčila mne. Jop, a ten koniec ma dostal. 0.0
...ENJOY! ;)
Tie obavy z najšialenejšieho schizofrenika, zo vzlykov toho najviac podráždeného decka, a pohľadu tých najvýraznejších a najmŕtvejších očí. Všetci sa niečoho bojíme. Všetci sa bojíme tej jednej veci, a všetkých nás zaujíma, prečo sme ochotní zájsť tak ďaleko, len aby sme sa vyhli tomu, z čoho máme infarktové stavy. Ale všetkých nás zaujíma, prečo sa bojíme niečoho, čo sme nikdy nevideli. Prečo sa zarazíme pri pomyslení na niečo, čo nikdy nepodnecovalo našu myseľ pod šírym nebom?
Pretože je to všetko len v tvojej hlave.
Predstav si to. Sedíš tam, v tme svojej izby. Nepremýšľaš nad strachom. Nepremýšľaš nad pohľadom k svojim nohám. Nikdy nie je isté, že to, čo nevidíš, tam nie je. Nikdy nie je isté, že to, čo necítiš, ťa nemôže schmatnúť. Keď sa tam pozrieš, nič tam nie je. Odľahlo ti, no stále to cítiš. Cítiš pohľad niečoho, niečoho, čo vyzerá, že čaká. Zdvihla si si nohy k hrudníku, začala si si zvierať prsty, ktoré viseli cez okraj tvojho počítačového kresla. Nikdy predtým si sa necítila tak sama, a tak chladne. Možno to bol len ventilátor, ktorý na teba fúkal, ale bála si sa ho vypnúť. Bola by si úplne ponorená do ohlušujúceho ticha.
Prečo si nič nezapla?
Spomeň si, tvoja matka a otec išli von, aby získali nejaké jedlo. Tvoj súrodenec bol zamknutý vo svojej izbe, takže akékoľvek pohodlie, ktoré by si človek myslel, by riadil on sám a ty by si o tom nemala ani tušenia. Bola si sama. Žiadny dášť nezmýval okno tvojej izby, žiadne hromy neudierali cez mraky. Nie, najhoršia predpoveď počasia v oblakoch tvojej hlavy. Ticho.
Kedy sa vrátia tvoji rodičia? Otázky ťa trápili a ty si si želala hocičo, aby sa prelomilo to ticho, napríklad klopanie na dvere alebo zvuk prichádzajúcej správy na tvojom počítači. Nič. Zachvela si sa, ako si tak stála a na rukách ti vyskočila husia koža zo vzduchu ventilátora, ktorý bol umiestnený na tvojej posteli. Vyšla si ústrety dverám svojej izby, otvorila si ich a vyšla von. Nechala si ich otvorené, za chvíľu sa vrátiš naspäť. Vyšla si z dverí k tým vonkajším, dole do haly a nakoniec do kuchyne. Odmietal si sa pozrieť do otvoreného kuchynského okna. Nebola tam totiž žiadna záclona, ktorá by ti dávala istotu, že na teba niekto v sekunde nevyskočí.
Čo keby niekto vošiel dovnútra? Alebo niečo? Okrem toho, strašidlá neexistujú, takže sa nie je čoho báť. Ale keď je ticho, tvoja myseľ ťa z nejakého zvráteného a vtipného dôvodu presviedča, že niektoré veci sú skutočné a že po tebe idú. Oni, nikto iný. Odvtedy si v centre svojich myšlienok, odkiaľ pochádzajú všetky myšlienky na príšery. Pokývala si hlavou, aby si tie myšlienky odohnala preč, zatiaľ čo si odomykala dva zámky na vonkajších dverách a tie sa s prasknutím otvorili. Pozrela si sa von a nebolo tam žiadne mierne svetlo zo susedových okien, ktoré by osvetlovalo tvoj dom a všetky ostatné domy na ulici. Neboli tam žiadne lampy. Popravde, nežila si práve v najmodernejšom meste. Ani v najbezpečnejšom. Vyšla si z dverí a pozrela si sa zľava doprava, či niekde v blízkosti neprichádza auto tvojich rodičov. Neprichádzalo.
Najpodivnejšia myšlienka ti napadla ako akord gitary, strhávajúc na seba pozornosť. Čo keby tam bol muž, na konci ulice? Jazdiaci na bicykli? Z konca sa na teba díva. Postrehôa si, že si nevidel jeho tvár. Ale cítila si, ako ťa jeho oči prepalujú pohľadom. Prečo by si mala premýšľať nad takou vecou v jednom zo svojich najzraniteľnejších momentov? Zrazu si zacítila náhly chladný vietor a tak si ustúpila do "pohodlia" svojho domova. Už to nebolo tak príjemné, keď si pomyslela na prepalujúci pohľad očí toho muža.
Vtedy si si spomenula na zvyk svojej mamy. Ona vždy nechávala otvorené okno, vždy. Dokonca aj vtedy, keď tvoj otec zvesil záclonu. Chrobáky a nočné mory ti vliezli do hlavy a rovnako tak ťa otravovali. Vrátila si sa do izby, vyhýbajúc sa kuchyni. Vzala si si čas na prvý pohľad k oknu, ale tvoje oči sa rýchlo pozreli inam. Prečo si si myslela, že je tam niečo, čo sa na teba pozerá? V tvojej hlave sa zjavil obrázok muža, ktorý sa držal za okraj okna, ako keby sa pokúšal cezeň preliezť.
Keď si vošla cez otvorené dvere do svojej izby, zrútila si sa na stoličku. Chcela by si pocítiť úľavu, že si tam bola, ale bolo to, akoby to bolo rovnaké ako úchvatný a dušu-pohlcujúci studený vzduch zo sveta vonku. Tieto myšlienky sa s tebou zahrávali, tieto myšlienky ťa požierali. Čo keby? A jedine, čo keby. Vzhľadom na to, že v skutočnosti to tam nebolo. To je to, čo si povedala, to je to, čo by si vždy povedala. Tvoje oči si privykli na tmu v izbe, zatiaľ čo si pohľadom skenovala obrazovku počítača, na ktorom si písala. Čím viac si premýšľala nad tým, čo by sa mohlo zdržiavať vonku pri okne, alebo pod tvojimi nohami, tým viac si to chcela zavrieť vonku a pustiť si veselú pesničku. Ale tvoje prsty si nemohli nájsť spôsob, ako zadať pieseň. Tak si len prijala to ticho, ktoré ťa zabíjalo.
Bolo to ako pálenie v chrbte, pálenie, ktoré je podobné ako pohľad očí vraha. Zase si sa oklamala. Vždy budeš prejavovať strach a to by si mala prijať. Na rozdiel od predchádzajúcich období, kedy si mohla vyriešiť svoje problémy zdvihnutím nôh do svojho kresla, tentoraz si nemohla nájsť odvahu otočiť sa, aby si narušila to pohodlie toho, čo by mohlo alebo nemohlo byť za tebou. Nemohla si odtrhnúť zrak od tej obrazovky, aby si sa pozrela do zrkadla po svojej pravici a videla tam, čo bolo na tvojej posteli alebo čo bolo za tebou.
Nechcela si vedieť, čo si tvoja myseľ prichystala tentoraz. Nechcela si vedieť o ľudských schopnostiach. Nechala si si nohy spustené na zemi a dovolila si horúčave pohltiť tvoje telo.
Zaklopanie na dvere ťa vytrhlo z náhleho pocitu vzdávania sa. Krátko si si povzdychla, zdvihla si sa z kresla a opustila si svoju izbu. Nechcela si znovu prejsť cez kuchyňu. Ale prešôa si a pozrela si sa. Biele, skrútené ruky zvierajúce parapet kuchynského okna a muž, ktorý sa na teba usmieval. V očiach mal pokojný pohľad a vyzeral ako tá vec, ktorej sa najviac bojíš. Jeho oči boli čierne a hladné, biela iskrička v ich kútiku ťa prinútila ponáhľať sa preč z kuchyne. Všetko to bolo len v tvojej hlave.
Prešla si dverami. Odomkla si dvere a až vtedy si si uvedomila, že si ich zamkôa. Tak za prvé, nezamykala si ich. Nikdy. Nič si nepustila do vnútra, to si si myslela. Zase si otvorila dvere a vykukla z nich von. Nikto tam nebol. Nebolo tam ani auto tvojej matky, či otca. Vtedy si začula zvonenie zvončeka a všimla si si muža na bicykli na konci ulice. Toho istého, ktorý teraz pokojne sedel v kuchynskom okne. Upieral svoj pohľad na teba, ale ty si ho jasne nevidela.
Hodil noviny na tvoj trávnik a pokračoval v jazdení, nezastavoval. Nemohla si sa pohnúť. Tvoje nohy boli prilepené na mieste. Sledovala si ho jazdiť späť, prechádzať ešte raz. Chystal sa prejsť okolo tvojho domu ešte raz a ty si mala zamknúť dvere, ale to si nespravila. Zastavil sa pred tvojím domom, natiahol jednu nohu z bicykla, aby držal seba aj bicykel. "Novinka! Poď von a pridaj sa k festivalu!" Zakričal. "Oslavujeme!"
Zabuchla si dvere, srdce ti búšilo ako o závod a chrbtom si sa oprela o dvere. Nie, ty neprejdeš cez tú kuchyňu. Bol tam. On tam bol vždy. Čakal na teba pred tvojimi dverami a ak by si ešte raz ucítila jeho pohľad, zrútila by si sa. Díval sa na teba vtedy, ako si zacítila stlačenie kľučky na vonkajších dverách, ako sa dvere otvárajú. Nikdy si nezamykala tie dvere, tie, o ktoré si sa opierala. "Slečna! Pridaj sa k festivalu! Je to celkom zábavné, sledovať ľudí, ako plačú, keď sa vrátia domov po takej dlhej dobe!" Tvoje brucho bolo pritlačené k stene, zatiaľ čo si sa stále opierala o dvere. Bola si v pasci.
"Ach, Slečna! Tak poď, teraz. Chceš sa k nám pridať, vrátime sa o niekoľko rokov, naozaj. To, ako plačú, každý rok v presne určený deň, v ten deň, kedy si ma nechala vydeseného. Tentokrát sa vraciaš, však?"
Nechcela si tomu uveriť. Nie, tvoji rodičia ťa videli. Neplakali, však? Odišli, hovoriac tvojmu súrodencovi, že sa o pár hodín vrátia. Tvoj súrodenec, znelo to, akoby plakal vo svojej izbe.
"Zabudol som, niektorí z nich nemôžu hovoriť. Nuž, hýbeme sa, ideme. Teraz. Rozlúč sa!" Povedal radostne muž. Zdrapil tvoju ruku tou svojou, chladnou, ale vtedy si si uvedomila, že tá tvoja je rovnako studená. Slzy ti začali voľne stekať po lícach, zatiaľ čo si sa dívala, ako sa ty a muž vzďaľujete ďalej od tvojho domu. Videla si to. Tvoja rodina plakala.
"Budeš nám veľmi chýbať... Odišla si tak skoro..."
Tvoje srdce už nešlo vyskočiť z hrudníku, vlastne už nebilo. Tvoja hlava ti toto robila každý rok. Už si viac nemohla ropzrávať. Tvoje hlasivky sa chceli rozvzlykať a zakričať zbohom, ale nemohli. Tá chladná ruka bola tvoja nová rodina, ľudská myseľ tiahnúca ťa na zvláštne cesty.
Bola to naozaj tvoja myseľ? Vždy si sa snažila zostať v tom dome dlhšie, ako bolo potrebné. Smrť ťa so sebou vždy vzala späť, keď bol čas odísť. Všetci raz musíme povedať zbohom.
Prekladateľ: Nana
Originál: http://creepypasta.wikia.com/wiki/You're_Alone
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Ami Ami | E-mail | Web | 12. března 2016 v 16:34 | Reagovat

Tá posledná veta je taká pravdivá :3.
Dá sa to čítať, ale creepy to moc není, sorry.

2 Nana Nana | 12. března 2016 v 19:42 | Reagovat

[1]: Že? :3
V pohode, každý má svoj názor a každému príde creepy niečo iné. :) Mňa napríklad desí neznámo, alebo samotný strach. Napriek tomu, ďakujem a budem sa snažiť ďalej. :) ^^

3 Jane The Killer Jane The Killer | E-mail | Web | 16. března 2016 v 19:17 | Reagovat

Dobrý překlad, ale nepřipadá mi to být creepy. :)

4 Nana Nana | Web | 16. března 2016 v 21:13 | Reagovat

[3]: Vďaka. :) Ako som spomenula v komentári vyššie, každý sa bojí niečoho iného. :) Mňa to desí, ale úprimne, ja som dosraná aj keď mi niečo padne v skrini, so... :D Budem sa snažiť ďalej. :)

5 Jeffery the killer Jeffery the killer | Web | 4. září 2016 v 21:20 | Reagovat

[3]: jako mě to taky přišlo creepy, ale souhlasím s Nanou... Jinak supr překlad :))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama